7 mýtov o smútení a strate blízkeho. Naozaj je najťažší prvý rok?

Smútku sa v živote nevyhneme. Po strate mamy, otca, brata, sestry, starých rodičov, blízkych priateľov či kolegov vždy smútime. Smútok nás vyčerpáva a komplikuje prežívanie radosti, blízkosti a lásky. Bolesti sa často vyhýbame, aby sme menej trpeli. Bojíme sa vlastnej zraniteľnosti a neradi hľadáme pomoc. Ako nabrať odvahu a nechať si pomôcť? Prečítajte si najčastejšie mýty o strate a smútku.

Keď budem svoju bolesť ignorovať, odíde rýchlejšie.

Potláčanie svojich pocitov alebo emócií môže situáciu ešte viac zhoršiť. Smúťme, plačme, hnevajme sa. Tam, kde sa cítime bezpečne, vyjadrime, čo cítime. Hľadajme, kde to je. V rodine, medzi priateľmi, o samote pri maľovaní či inej tvorivej aktivite, možno počas návštevy psychológa či terapeutickej skupiny. Toto miesto musíme nájsť, inak sa bolesť v nás rokmi bude hromadiť.

Ak neplačem, znamená to, že nie som dostatočne smutný/á zo svojej straty.

Plač je normálna reakcia na stratu, no nie jediná. Neexistuje jeden univerzálny, správny spôsob, ako by sme sa mali cítiť a ako by sme svoj smútok po strate mali vyjadriť. V závislosti od okolností úmrtia či vzťahu s milovanou osobou môžete cítiť mnoho rôznych pocitov, ako je smútok, hnev, ľútosť, úľava a časom sa tieto pocity môžu meniť. Dovoľte si cítiť to, čo cítite, a v prípade potreby vyhľadajte pomoc tam, kde Vás môžu prijať takých, akí ste. Podstatné je cítiť a smútiť a bolesť duše dlhodobo nepotláčať.

Je dôležité „byť silný“ tvárou v tvár strate.

Pocit smútku, strachu, hnevu alebo osamelosti sú normálne reakcie na stratu. Ak smútime, nie sme slabí. Sme smutní, vystrašení, nahnevaní, osamelí a pod. Sme zraniteľní, ale nie sme slabí. Nehanbime sa za to. Buďme úprimní a otvorení v tom, čo prežívame. Je to prejav sily. Spoľahnime sa na túto silu a dôverujme jej. Privádza nás k sebe samému, k iným ľuďom, k životu.

Smútenie prebieha vždy v jednotlivých štádiách, v určenom časovom slede.

Smútok sa neriadi pravidlami a nemá ani časové limity. V knihách či na internete sa dozviete o štádiách smútenia. Každý z nás je jedinečná bytosť, a preto aj svoj smútok zo straty prežívame individuálne.

Prvý rok po strate je najťažší.

Smútenie nie je časovo obmedzené. Niekto hovorí, že najťažší je prvý rok, pre iného je najťažší druhý. Čas nezahojí rany a nevyplní prázdne miesto v srdci, ale pomôže k tomu, aby sme sa s touto situáciou naučili žiť.

Pokračovať ďalej v živote znamená, že zabúdame na toho, koho sme stratili.

Láska je večná, nezomiera. Ak dovolíme vstúpiť do nášho života novým ľuďom, ak zmeníme prácu, ak nájdeme nové životné ciele, neznamená to, že sme prestali milovať alebo že sme zabudli. Nájdime pri týchto nových vzťahoch a aktivitách nové spojenie s osobou, ktorú sme stratili. Vtedy nezabúdame, ale milujeme. Láska nám pomáha rozvíjať život a nové vzťahy.

Priatelia najviac pomôžu tak, že stratu nebudú spomínať.

Smútok vždy potrebuje svedka. Naši priatelia nám môžu pomôcť už „len“ svojou prítomnosťou. Alebo otvoreným uchom a srdcom. Prijmime ich pomoc. Priatelia sú preto priateľmi, lebo nás majú radi a zdieľajú s nami nielen radostné, ale aj bolestné chvíle. Život nám určite ponúkne príležitosť, keď my budeme tými, ktorí budú ponúkať pomoc a podporu.